Stačí si len vybrať

Autor: Mária Krchniaková | 6.2.2011 o 17:19 | Karma článku: 0.00 | Prečítané  79-krát

  Bolo slnečno, teplota okolo 25 stupňov, pofukoval príjemný vetrík. Jednoducho perfektný deň. Ale nie preňho. Už dlho nepoznal niečo ako prechádzku po parku, posedenie si na lavičke, beh so psom okolo jazierka, no aby pravdu povedal, ani mu to nechýbalo. Mal svoj život, nový život, ktorý síce nebol taký skvelý ako toto počasie, ale aspoň to bolo niečo, čo ho bavilo. Už dávno ho netrápilo, či ho zrazí auto po ceste do obchodu, či havaruje na diaľnici, či zomrie  na rakovinu pľúc vďaka jeho obľúbeným cigaretám. Bude tomu už zopár rôčkov, kedy prestal vnímať každodenné problémy všedných ľudí, kedy sa prestal zaujímať o nepodstatné počasie. Zaujímalo ho len vtedy, keď musel cestovať alebo sa rozhodol sledovať svoj najnovší objekt. Ako zvrátene to znie, ten najnovší objekt. Kto by si kedy pomyslel, že to nie je pekná kočka z baru, ale prinajlepšom priesvitný duch, obývajúci starý zavšivavený dom, znepríjemňujúci ostatným, živým obyvateľom ich plnohodnotné životy.  

 

Aj on taký zvykol mať. Kedysi. Priateľka, menší, ale pekný byt, každodenné dochádzanie do práce metrom, pravidelné návštevy takzvaných priateľov, rodinné oslavy. Nemôže však povedať, že by mu to nejako extra chýbalo, práve naopak. Myslel si, že bol slobodný, samostatný a také podobné hlúposti. No nebolo to tak. Až teraz sa cíti naozaj voľný, bez akýchkoľvek záväzkov, nič ho nezväzuje. Konečne ho práca nenudí, robí kedy chce. Žije sa mu vcelku fajn, našiel, čo dlhú dobu hľadal. Odjakživa bol skôr vlk samotár, to kvantum priateľov bola len pretvárka, večné úsmevy, samá faloš. Chcel byť sám. Sám sedieť v kresle, byť sám v miestnosti, konečne mohol oceniť to ticho. Teraz je jeho najlepším priateľom auto, plné jeho rozhádzaných vecí, zbraní. Staré opustené domy sa stali jeho milenkami a všetky nadprirodzené veci sú teraz jeho rodina. Jeho nový svet je preňho ako uliaty. Muž s anjelským menom, Gabriel, bol lovec. Nechytal však ryby, nelovil vysokú zver, ale vyžíval sa v nadprirodzene.

Vždy si myslel, že jeho otec bol nejaký podvodník, čo sa ledva preplietal životom, zviedol jeho matku a voilà, Gabe zrazu čelil spolu s matkou všetkým ľudským problémom. Vyrastal so zvláštnym pocitom v srdci, že otec neznámy sa ho zriekol, bol zbabelec a pripisoval mu všetky možné negatívne prívlastky, ktorými ho zvyčajne častovali „prajné" susedky. Pred piatimi rokmi sa však jeho život obrátil doslova naruby.

Zrazu ho v metre oslovil chlapík, očaril pohľadom akoby sa Gabe do zrkadla díval a zviedol z peknej, rovnej a hlavne bezproblémovej cesty, no zároveň ukázal neobmedzené možnosti svojho života. Bočné cesty, ktorými sa pravidelne trmácal mu ukázal práve jeho otec. Gabe sa svojej novej úlohy učenlivého syna zhostil až priveľmi rýchlo. Konečne našiel spôsob ako uniknúť, nájsť samého seba. Čo na tom, že svoju novú prácu nemôže zahrnúť do životopisu, pochváliť sa verejne, aké príšery naposledy chytil. Nemal žiadnu istotu v živote, mohol sa spoľahnúť jedine na seba, svoj inštinkt a obľúbenú štyridsať päťku.

Keď videl otca naposledy, uvedomil si, že to vôbec nebol nejaký superhrdina, ktorý žil ďaleko od rodiny, aby ich chránil či pred sebou, alebo veľkým zlým svetom. Práve naopak. Úloha lovca v dnešnej dobe je nebezpečnejšia, človek vždy stojí pred niečím nepochopiteľným, nevie, čo má očakávať, všetko prichádza nečakane, je lepšie sa neviazať. A tým sa teraz stal aj Gabriel. Bol lovec, no nikdy si nemohol dať na tanier to ulovené.

„Tak, je čas vyraziť." zamrmlal si Gabe sám pre seba, zabuchnúc dvere motelovej izby za sebou. Jeho prvé kroky hneď zrána viedli do knižnice. Aké netradičné. Knižnice sa mu ale tiež vždy páčili. Vôňa starých kníh, ošúchané stoly v študovni a predpotopné počítače mali vždy svoje čaro. Aj teraz si za jeden sadol a pustil sa do hľadania. Tentoraz doslova sliedil po akýchkoľvek úmrtiach, ktoré sa kedy mohli odohrať v starom dome pri železničnom moste, ktorý bol už dlho opustený, nielen kvôli naozaj nevýhodnej polohe, ale už aj tých mŕtvol bolo neúrekom. Zopár starkých, čo zomreli prirodzene, niekoľko samovrážd, tri vraždy. Dosť pestré na jeden dom. Podľa inštinktu sa zameral na nedobrovoľné úmrtia. Zároveň si vytiahol z batoha otrhaný notes, v ktorom mal zapísané výpovede ľudí, ktorí vraj v tom dome niečo videli.  Dva opisy presne sedeli na ženu, s tmavými vlasmi v starej nočnej košeli akoby zo začiatku minulého storočia. Dátum približne sedel s jej výzorom. Išlo o ženu, zabitú svojim manželom za neveru. Nakoniec sa ale ukázalo, že nevera bola vlastne na opačnej strane, despotický manžel sa len potreboval zbaviť nepohodlného svedka. Dosť kruté, pomyslel si Gabe. Taktiež mu došlo, že ostatné samovraždy, tiež žien, musia mať súvis s duchom v dome. Zdeptaná ženská hovoriaca každú noc o tom, ako ju jej milujúci manžel zabil kvôli inej musí byť riadne silná káva. Navyše, keď je to ešte miznúci duch z minulého storočia. Apropo, jej manžel tiež zomrel veľmi zvláštnou smrťou. Sám sa utopil vo vani, zatiaľ čo jeho už nová snúbenica sedela vo vedľajšej miestnosti pred zrkadlom. Tá z toho vyviazla len s ujmou na duševnom zdraví a zvyšok života strávila na psychiatrii. Veď nečudo, kto by nezošalel z divného ducha, čo sa ho snaží chytiť, pomyslel si Gabe ironicky. Natiahol sa na stoličke a pocvičil ramenami.

„Čas obeda." dvihol sa s úsmevom a pomaly opustil knižnicu so zopár papiermi vo vrecku. Jeho ďalšie kroky viedli do najbližšej reštaurácie, fast-food-u. Ako vždy si dal dvojitý cheesburger s veľkými hranolčekmi a pol litrom koly. S chuťou hrýzol a prežúval. Jeho myseľ bola zamestnaná najnovším prípadom. Rýchlo preto dojedol a vyrazil do obchodu, dokúpiť „zásoby". Nákupný košík, čo tlačil pred sebou vyzeral naozaj pozoruhodne. Dve vrecká soli, tekuté niečo, podporujúce horenie, menší kartón zápaliek. Ako to všetko tak tlačil pres sebou v rade do pokladne, spomenul si svoje prvé dobrodružstvo s otcom, ktoré sa začínalo presne takto isto.  Vtedy na to pozeral ako puk a otec, ktorého oslovoval len jeho krstným menom Michael, sa mu iba smial. Teraz už Gabeovi neprišli zvláštne kupovať toľké kvantum soli, teraz to bolo niečo, čo ho vždy ochránilo pred nadprirodzenými vecami. Skladacia lopata v kufri jeho auta bola už tiež dosť ošúchaná, veď nečudo, keď viac-menej pravidelne kopal po cintorínoch dva metre do zeme, našiel kosti, škrtol zápalkou a bolo. Na tomto pozemskom svete bolo o ducha menej, keď ho zbavil posledných zvyškov spojenia s ľudským svetom.

„Ešte niečo, pane?" pozrela naňho predavačka za pultom. „Nie, vďaka." odvetil Gabe, vrátiac sa späť do reality. Vonku sa pomaly stmievalo, keď dorazil späť do motelovej izby. Preto rýchlo doplnil muníciu, sadol znova za volant a vyrazil. Prišiel čas overiť si, čo v tom záhadnom dome naozaj je. V cieli jeho cesty ho čakala polorozpadnutá búda, kedysi určite krásny dom so všetkým, čo k tomu malo patriť.

Prešiel popri spadnutom skoro zhnitom plote a vyvalenej bránke po zarastenom chodníku až na rozpadnutú terasu. Snažil sa stúpať opatrne, aby sa neprepadol dole. Dvere mali vybité sklo, fasádu domu zdobilo zopár grafitov. Gabe strčil do dverí, ktoré sa s vrzgotom otvorili. Miloval tento pocit, to vzrušenie, aké ho zrazu ovanulo. Pomaly sa pohol dnu. Počul iba vlastné kroky, stonanie starého domu pod svojimi nohami. Nič nevidel, no aj tak nedokázal potlačiť to vzrušenie. Inštinkt mu vravel: vyraz, choď vpred! Hlava a pud sebazáchovy však velili čosi iné. Srdce pišťalo. Od radosti? Strachu? Jedno však bolo jasné, búchalo. Tĺklo ako o život, ale Gabe mal primálo času na rozmýšľanie. Už vlastne nie je žiaden. Buď teraz alebo nikdy.

Tma zahaľovala celú miestnosť, len lúč jeho baterky občas preťal čierno, dopadnúc na stôl, stoličku, prázdne poličky pod nánosmi prachu. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa tu už dlho nikto neukázal. Aj bezdomovci sa tomuto miestu radšej vyhli oblúkom. Pohol sa pomaly k oknu a vyzrel do tmavej ulice, osvetlenej len blikajúcim neónovým nápisom obchodu oproti. Nič, mŕtvolné ticho, vonku sa ani lístok nepohol. Cítil, že sa to blíži. Alebo to tu už je? Len to nejako zistiť a nájsť skôr, ako si to nájde jeho. Bolo zvláštne, ako si Gabriel stihol vytrénovať inštinkt lovca za tak krátky čas. Vedel, kam ide, kam má ísť a kam radšej nie. Nervy napnuté na prasknutie sa zachveli pri najmenšom záblesku či šramote. Reflexy fungovali ako mali.

Po tom ako prehľadal dolné poschodie sa rozhodol ísť hore. Oblizol si pery, dodal odvahu a začal stúpať hore. Schody vŕzgali a Gabe sa modlil, aby sa pod ním neprelomili. Vyšiel na vrchné poschodie a poobzeral sa. Pohol sa k prvým dverám, keď ho zrazu zamrazilo. Pomaly sa otočil okolo vlastnej osi, ale pokračoval ďalej. Soľ vo vnútornom vrecku bundy ho hriala, pištoľ v ruke dodávala odvahu. Lúč svetla z jeho baterky sa nepatrne zachvel, keď znova pocítil nezvyčajný nával studeného vetra, ktorý mu vmietol vlasy do čela. Len amatér by si nahováral, že je to prievan. Už prešiel dve izby, no na nič svetoborné ešte nenarazil, tak vykročil po chodbe ďalej. Zrazu mu bolo akosi chladno. Vstúpil do poslednej izby na konci chodby. Staré a vyblednuté tapety s kvetinkami sa pomaly odliepali, nábytok v chabom svetle mesiaca vyzeral ešte úbohejšie, posteľ v strede mala prelomený baldachýn.

Už-už sa chcel Gabe otočiť, keď ho zastavil jemný šepot. Nebolo to lístie vonku ani prievan. Vtedy ju zbadal. Žena s dlhšími čiernymi vlasmi, biela potrhaná nočná košeľa. Bola bosá, v očiach mala nepríčetný výraz. „Opustil ma..." otvorila ústa. Celý jej obraz sa zamihotal ako plameň sviečky. Na chvíľu sa stratila a znova objavila pri okne. „Nemal ma rád..." znova bolo počuť jemné ševelenie. Gabe, ktorý na chvíľu primrzol, si začal uvedomovať, čo sa deje. Duch ženy naňho nezaútočil, nesprával sa agresívne, čo bolo nakoniec dobre. Nemal príliš chuť s niekým, respektíve s niečím zápasiť.

Pomaly cúval k dverám, snažiac sa čo najtichšie, ale ona si ho všimla. „Aj ty si rovnaký ako bol On." zaznelo obvinenie a Gabea prebodol pár tmavých očí. Zrazu zmizla a objavila sa tesne pred ním. „Ty si to tiež urobil! Podviedol si ju!" Gabe ustupoval dozadu, hmatkajúc si v bunde. „Nikdy ti to nezabudne. Ona ti to nikdy nezabudne!" konečne sa mu podarilo nabrať sa hrsť soli do dlane. Napriahol sa a hodil ju na ňu. Duch zmizol. Ostalo len ďalšie nevyrieknuté obvinenie. Až ho striaslo, no neotáľal a čo najrýchlejšie ustupoval dole, potom k dverám a do auta. Vydýchol si až keď za sebou zabuchol dvere.  Nechutné, pomyslel si. Duch, ktorý deptá, hádže obvinenia až človeka prinúti k samovražde je ešte horšie ako keby mal sám vešať ľudí na trámy v podkroví. Rýchlo vytiahol papiere, čo si vytlačil v knižnici. Zavraždenú ženu dal pochovať jej manžel na blízkom cintoríne, niekde v strede. Odfotené hrobné miesto vyzeralo všedne, nič honosné. Bohužiaľ pre Gabea. Môže zas stráviť druhú polovicu noci prehľadávaním hrobov.

Naštartoval a zamieril k cintorínu. Nedokázal sa ubrániť myšlienkam, prečo mu to tá ženská rozprávala. Koho podviedol? Koho zranil? A vtedy si spomenul. Sarah. Žena, ktorú kedysi miloval, no vzdal sa jej ako svojho predchádzajúceho života. Nie, to nemôže byť pravda, snažil sa sám seba presvedčiť. To povrchné dievča, s ktorým kedysi chodil si už iste zaňho našlo náhradu, nejaké super eso s bavorákom. Potriasol hlavou, aby sa zbavil jej obrazu v mysli.

Vystúpil, vybral potrebné veci z auta a začal baterkou hľadať ten správny hrob. Konečne naň pri skupinke stromov narazil. Zložil ruksak, rozložil lopatu a zaboril ju do zeme. Nedokázal však pokračovať. Čo ak mala pravdu? Čo ak jej naozaj ublížil? Gabeova myseľ zožierala samú seba. A Gabe len nerozhodne stál nad hrobom ducha, svetlo mesiaca sa mu odrážalo v tmavých polodlhých vlasoch a modré oči pod zvrašteným obočím zamyslene pozerali na tú lopatu. Vytiahol škatuľku cigariet s jednu si pripálil. Pomaly vťahoval dym a snažil sa upokojiť rozbúrené more myšlienok.

Toto bolo prvýkrát, čo si od svojho odchodu uvedomil, aké následky mohla zmena jeho života mať aj na iných v jeho okolí. Nerozhodne si zahryzol do spodnej pery a donútil sa koncentrovať. Teraz má prácu, táto noc je tá noc. Urobil chybu. Pripustil si niečo až priveľmi k srdcu. Odhodil nedofajčenú cigaretu na zem. To sa už nikdy nemôže stať, nahováral si a uchopil lopatu do rúk. Najskôr sa musí postarať o nepríjemného ducha, kým neublíži niekomu ďalšiemu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nový premiér? Ako sa Danko Slotovi aj Ficovi vymkol z rúk

V popularite predbehol aj trojnásobného premiéra Roberta Fica a SNS, ktorej šéfuje, ako jediná z koaličných strán preferenčne rastie.

ŠPORT

Tatar posunul Tím Európy do finále Svetového pohára

O góly európskeho výberu sa postarali výlučne Slováci.

KOMENTÁRE

Dankov vzostup nemá iba jednu príčinu. Je ich viac

Predsedovia Smeru a Mosta prekročili zenity svojich možností.


Už ste čítali?