Auto bolo celé pozatvárané a okienka vytiahnuté až po samý vrch. Z vodiča sa akoby stala vosková figurína, žmurkajúca očami. „Hej, Jim, tu máš colu a otvor mi!" zakričal spolujazdec Alex. „Jim?" zaťukal plechovkou na okienko. Vzdychol si, ale keď chcel prejsť na druhú stranu auta, Jim sa zrazu pohol. On však len spustil ruky z volanta a zhlboka, ako to sparno vnútri dovoľovalo, sa nadýchol. Oči akoby nevidomé neodtrhol od prednej kapoty. No zo sekundy na sekundu strhol ruky späť, odistil ručnú brzdu, naštartoval, zaradil spiatočku a vyrútil sa z parkoviska, div nezachytil Alexa, ktorý sa zmohol len na chabý výkrik. Pri uskakovaní stratil obe plechovky a načatý sendvič skončil v olejovej škvrne vytvárajúcej v na poludňajšou slnku dúhu. To ho ale trápilo najmenej. Rozbehol sa za autom. „Jim!!" zareval ako sa len dalo. Z pumpy vybehli všetci zákazníci aj predavač. Ten chcel utrúsiť, že to asi nebude len rozcitlivené, urazené ego, no skôr ako začal, všimli si, kam sa vlastne staršie BMW rúti. Uprostred prvého slova doslova zamrzol. Alex vybehol na cestu a naďalej kričal po Jimovi, ako mu len hrdlo vládalo. Bezvýsledne. Taktiež skamenel uprostred zúfalého volania, keď zbadal ako Jim cielene preradil auto do protismeru, predbiehajúc iné auto. Oproti sa mu rútil kamión s nákladom dreva, ale Jim sa ani len nepokúšal zaradiť späť. Len ešte viac pridal. „Čo som to spravil?!?" pomyslel si s krajným zúfalstvo. „Prečo to dofrasa na mňa padá až teraz??" vykríkol so slzami v očiach, no viac už nestihol. Jeho auto narazilo v plnej rýchlosti do protiidúceho kamióna, ktorý sa, aj keď brzdil, nestihol vyhnúť priamej zrážke. Po BMW zostal len kus zošrotovaného železa a po Jimovi mastný fľak.
Alex len vyjavene stál s vycivenými očami a otvorenými ústami neschopný pohybu ani hlasu. Myšlienky sa mu jedna za druhou krútili v hlave, ale on nevedel nájsť ani ich začiatok, ani ich koniec. Ako v spomalenom zábere sa mu to znova premietalo pred očami. „Nie!!" vykríkol až teraz, keď sa film dostal až na koniec. Rozbehol sa k zrazeným autám. Tie okoloidúce sa zastavovali a ľudia v nich neveriacky pozerali na skazu. Alex dobehol ku kamiónu, no hneď ako zbadal Jima, teda to čo z neho ostalo, sa musel otočiť a vyvracať na krajnici. Oči mal plné sĺz nielen z dávenia a v srdci sa mu začalo šíriť zúfalstvo. Chcel mu pomôcť. Mozog však vedel, že sa už nič nedá robiť, no srdce stále kričalo a kopalo, aby sa dačo stalo, čo Jima oživí. Znova ho naplo. Netušil ako dlho tam sedel, nevšímal si zvedavcov, nepočul ani sirény. Z bezútešných myšlienok ho prebral až dotyk deky na jeho ramenách. Otočil sa a uvidel zdravotníka ako sa k nemu skláňa a niečo hovorí, ale Alexovi vypli zvuk. Vzadu spozoroval veľa ľudí v uniformách, hemžiacich sa pri oboch autách. Už ich oddelili. Teraz Alex lepšie uvidel čo sa stalo s jeho priateľom od detstva. Znovu sa musel otočiť a vyvracať. „Nebojte sa, pane. Len sa snažte zhlboka dýchať." prihovoril sa mu zdravotník.
Alexovi už zapli zvuk. Obrovský hluk sirén, ťažkej techniky vyslobodzujúcej vodiča kamióna a hlasy nespočetného množstva ľudí s neskrývaným naliehavým tónom ho zasiahli nepripraveného. Šokovane si však uvedomoval, že nedokážu prehlušiť bolesť a hlavne prázdno, ktoré sa začalo rozširovať do celého tela. Pomaly plnil príkazy meniace sa na prosby od lekára. Ako vo sne si sadol do sanitky. Niečo mu chýba. Slnečné okuliare. Stratil ich ako bežal za BMW. Ale akurát sa mu naskytol pohľad na jeho vrak. Nemohol od toho odtrhnúť zrak, no nevnímal tvary, farby, len sa snažil zvládnuť chaos, na ktorý sa zmenilo všetko, čo sa mu kedy dostalo do hlavy. Nejasne si uvedomoval, ako sa dvere sanitky zatvárajú a oči sa mu zabodli do rozmazaných šmúh a farieb na zadných dverách a skle. Pomaly sa pohli dopredu a spustila sa siréna. Ohlušujúci zvuk prebral Alexa aspoň čiastočne k životu. Napriamil sa, párkrát zažmurkal a poobzeral sa. Naokolo sedeli iba doktori. Kamionistovi už tiež nebolo ako pomôcť, zdalo sa, že jedine on sa stal obeťou, ale obeťou vlastných myšlienok. Ako príliv ho zaplavili výčitky svedomia. Uvedomil si, že nič z toho sa nemusela stať, ak by sa Jimovi viac venoval, keby...
Hlavný doktor Alexa pokradomky sledoval. Už na mieste zrážky hneď videl, že upadol do šoku a ako sa neskôr dozvedel od pumpára, ten v BMW a Alex cestovali spolu. Jediné doklady, ktoré získali boli však len Alexove. Toho druhého budú musieť najskôr poriadne vystrihnúť z vraku. Doktor Press sa stretol s viacerými prípadmi šoku a post traumatického šoku, ale toho bolo o čosi iné. Všetky vonkajšie znaky napovedali o šoku, no výraz v tvári... takto sa predsa netvári človek, ktorý práve prišiel pred vlastnými očami o blízkeho. Avšak Alexova tvár odzrkadľovala jeho chaos v hlave. Úporne rozmýšľal, len ešte sa poriadne nevedel sústrediť. Akoby mal v hlave trpaslíkov. Hneď ako chytí hocakú myšlienku, chce sa pozrieť čo to je a oni mu ju vychmatnú z rúk a utekajú do hlbín, kam však on nedovidí.
Vzdychol si a oprel sa o sedadlo. Z toho prílišného premýšľania bez badateľných výsledkov ho rozbolela hlava. Teraz tí trpaslíci používali aj kladivo. Zavrel oči, no radšej ich hneď otvoril. Radšej nevidieť, čo sa mu odohráva v hlave. Nechce ten film pozerať stále dokola. Raz bohato stačilo, pomyslel si trpko. Na tvári sa mu zjavil trpký úškľabok. Nedbajúc na bolesť znova ponoril do hlbín vlastnej mysle. Pociťoval zlosť, obrovský, čistý hnev prameniaci priamo zvnútra. Pevne stisol sedadlo pod sebou. Trhane sa nadýchol a pomaly vypúšťal vzduch z pootvorených pier. Ešte stále nezvládal celý chaos, ale aspoň si začal uvedomovať následky Jimovho činu. Sebecky pripravil tých ostatných o normálny život, jeho nevynímajúc. Uvedomil si tiež ďalšiu podstatnú skutočnosť. Teraz vyšiel len zo šokom, no ako by sa to celé skončilo, keby Jim nazbieral odvahu pred zastavením na pumpe a rozhodol by sa, že keď je jeho život nanič, načo je Alexov ten jeho?